Ktosi raz povedal: Nepočujem to, čo hovoríte, lebo to kým ste kričí tak silno, že vás nie je počuť. Slovo je len zlomok informácie, ktorú odovzdávame, či prijímame. Jedna a tá istá veta, s rôznou intonáciou, gestami, alebo od inej osoby môže mať celkom iný význam.

Zažili ste v poslednom čase pocit, že vám niekto nerozumie, ba dokonca, že vy niekomu nerozumiete? Mne sa to stávalo veľmi často, kým som nespoznal zopár techník aktívneho počúvania. V škole sme sa učili čítať, písať, prednášať, no položme si ruku na srdce, učili sme sa niekedy počúvať? Mnoho borcov si myslí, že to vie, sú presvedčení o tom, že pochopili všetko. Napokon sa raz môže však ukázať, že nepochopili celkom nič.

Ako teda počúvame? Na prvom mieste by sme mali chcieť počúvať, je to síce hlúpe, že to sem píšem, ale spomeňte si na niektoré rozhovory v autobuse, vlaku, či v bare. Síce obaja priatelia alebo manželia, ba dokonca aj obchodní partneri hovoria obaja, no nik nepočúva. Každý síce niečo hovorí, no hovorí o sebe, svojom produkte, svojich problémoch. Ich rozhovor pripomína sútok dvoch riek. Možno by bolo treba menej psychológov, ak by sme sa naučili jeden druhého nielen počúvať, ale aj chápať.

Základné chyby v našom počúvaní môžu byť aj tieto: autobiografia, negatívne predpoklady, dávanie rád…

Hovorenie životopisu je niekedy zábavné, alevo aj potrebné napr.  na pohovore do práce, no nie vtedy, keď chcete byť vypočutí. Sú takí maníci, že čakajú na vhodnú príležitosť, a kým sa nadýchnete už začnú: „Mne sa stalo ešte horšie…„, „Poznáš toho suseda od vedľa, jeho syn to má tiež…„

Prekvapujúce je aj to, že dokonca otázky môžu spôsobiť to, že druhého človeka nepochopíme. Základné rozdelenie otázok je na zatvorené a otvorené. Zatvorená je vtedy, ak má byť odpoveď áno, alebo nie, zatvorená je aj vtedy, keď sa pýtame a)b)c). Ak chceme niekoho pochopiť, tak odpoveď áno či nie, nie je dostačujúca. Lebo aj to nie, môže za sebou skrývať celý balík problémov. Ak sa už pýtame je to pokrok, nesmieme zabúdať na to, že otázky typu: „A to sa to nedalo urobiť inak?„, „Prečo si mi klamala?„, „Prečo som si nezobrala Pištu Hufnágela?“…, nepomáhajú ani dôvere, ani nevedú k správnej odpovedi. Vyhýbať sa treba aj novinárskemu štýlu, investigatívne otázky sú nepríjemné, idúce na telo, drsné, chladné. Nech sa počúvaný necíti ani ako na lavici svedkov, ba dokonca čo je horšie, na lavici obžalovaných. Dobrá otázka v sebe ukrýva semienko odpovede, je to veľké umenie.

Za jedným rabínom prišiel jednoduchý muž, a prosíl o radu, zdochla mu sliepka. Rabín mu poradil a spokojný so svojou odpoveďou poslal muža domov. Keď zdochla ďalšia sliepka, muž prišiel znovu a znovu, a vždy dostal novú radu. Napokon zdochla posledná sliepka a bezradný starec prichádza za rabínom vo svojom smútku. Rabín zdvihne prekvapene obočie: „To už bola posledná? Ach a ja mám pripravených ešte toľko krásnych rád pre teba.“ Rada môže byť aj zrada. Samozrejme, že môžeme hovoriť svoje názory, pocity, očakávania, ale počkajme, kým sa nás na to niekto spýta. Alebo si aspoň vyžiadajme súhlas, no najprv sa uistíme, že sme pochopili druhú stranu.

Rady sú ako soľ, vzácnejšie ako zlato, ale priveľa soli pokazí polievku. Soľ chráni pred pokazením potraviny, roztápa ľady, uzdravuje rany, dáva jedlu chuť. Nech teda aj naše rady chránia, roztápajú ľady vzťahov, uzdravujú vnútorné rany a dávajú príchuť životu. Aby sa nám nestalo, že máme plné vrece krásnych odpovedí, na ktoré sa nik nepýta, a riešenia na problémy, ktoré nikto nežije.

Výzva na tento týždeň je počúvať sám seba počas rozhovoru, aké otázky kladiem najčastejšie? Nehovorím stále iba o sebe? Dávam lacné rady? Ak budete chcieť, môžete mi o vašich skúsenostiach napísať.