Doba 21. storočia so sebou priniesla mnoho zmien, ktoré ovplyvňujú človeka bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie. Keď som bola o pár rokov mladšia, nemali sme prístup na internet tak, ako dnes. Nenosili sme so sebou mobilné telefóny, nemali sme skype, nepoužívali sme počítače a predsa sme s dokázali stretnúť. Dokázali sme dodržiavať dohodnuté termíny, na schôdzky sme nemeškali.

Problémy, ktoré sme riešili sme si vedeli vydiskutovať face to face, dali sme si po papuli, rozmlátili pár stoličiek, vyrazili niekoľko zubov, ale na druhý deň sme sa streli, potľapkali si po pleci, podali si ruky a všetko sa vrátilo do starých koľají. Ani liekov sme toľko nepotrebovali a návštevy psychológov a psychiatrov. Najnovšie prieskumy potvrdzujú, že ročne pribúda niekoľko stoviek pacientov na psychiatrickom oddelení. Konkrétne u detí a mladistvých toto číslo stúplo v porovnaní s rokom 2011 až o cca 300 %.  Je to závratné a šokujúce.

Odborníci sa vyjadrujú, že rôzne fóbie a úzkosti sa prenášajú na mladistvých z rodičov. Stresy, ktoré rodičia prežívajú a prenášajú na deti negatívne vplývajú na ich psychiku aj celkový fyzický stav. Nedostatok času, množstvo existenčných problémov, nešťastná láska, a mnoho ďalšieho dostávajú decká medzi dva mlynské kamene. Ani sa nečudujem, pretože virtuálny svet sa diametrálne odlišuje od toho skutočného. Kedysi sme si vymieňali listy a vraveli sme, že papier znesie veľa.

Dnes si hovoríme, že web znesie veľa, ale osobne si nevieme povedať ani úprimné ahoj, prepáč, ďakujem. Za dopisom od milovanej osoby sme čakali aj týždeň keď to bolo potrebné. Dnes prežívame neskutočný stres, keď niekto okamžite neprijme hovor, neodpíše na SMS, tweet, či mail. No najväčším prehreškom je keď niekto nemá profil na niektorej zo sociálnych sietí, najlepšie na všetkých 🙂 naraz.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko času stratíme vysedávaním za počítačom, telefonovaním? Zamyslel sa niekto nad tým, prečo tento svet ešte nepodľahol vlastnej skaze? Prečo vlastné deti vystavujeme nebezpečenstvu psychických porúch? Prečo im nevenujeme čas, ktorý tak veľmi potrebujú? Skutočne chceme, aby sa stali číslom v spise, zložkou na psychiatrii?

Viem, doba nie je jednoduchá a najlepšie sa majú tí, ktorí nás reprezentujú a majú nás chrániť, konať v našom mene a v náš prospech, ale tí tu nie sú pre nás. Oni tu sú pre vlastný zisk, vlastné zdeformované hodnoty. Nespoliehajme sa na to, že sa raz všetko vyrieši, že sa zbavíme problémov mávnutím čarovného prútika. Spoliehajme sa na vlastný rozum, dajme šancu rodine, deťom, sami sebe.

Pozrime sa do zrkadla, usmejme sa a majme sa radi 🙂 Na záver si spolu položme otázku:

„Kam smerujeme, čo chceme dosiahnuť a aký život chceme prežiť“?