Milí čitatelia, zdá sa vám, že s niekým nesúhlasíte a potrebujete mu to povedať tak, aby nastala náprava? Je kritika naozaj jed, ktorý má otráviť alebo liečiť? Je vôbec potrebné dávať spätnú väzbu? To sú otázky a mnohé ďalšie, ktoré nás a okolie môžu posunúť bližšie želanej zmene.

Raz som sa zarazil pri výroku: kto nevie prijať kritiku, nevie prijať ani pochvalu. Na jednej strane poznám veľa falošne skromných ľudí, zároveň však aj arogantných, ktorí pohŕdajú spätnou väzbou. Je potrebné nájsť zdravú rovnováhu aj v prijímaní kritiky i pochvaly. Keď ma niekto začne chváliť, tak podvedome očakávam, že bude asi niečo potrebovať. Ba dokonca niektorí zbehlejší začnú pochvalou, aby potom prešli do negatívnej kritiky, ono to vraj potom menej bolí.

Ako niekomu poskytnúť spätnú väzbu tak, aby bola objektívna a zároveň nezranila? Teraz si prejdeme päť najčastejších spôsobov feedbacku.

1. Asi najzákladnejší a najviac používaný spôsob je verdikt. Ide vlastne o rozsudok, skoro až slávnostné vyhlásenie: výborne artikuluješ, som výborne pripravená, mali sme dobrú spoluprácu, si nezodpovedný… Tento spôsob vyjadruje istú nadradenosť nad druhými, hovoríme zhora absolútnu pravdu. A pri tom ide iba o subjektívny názor, ktorý bez odbornosti je celkom zbytočný. Vytvára sa tak napätie, ktoré môže prerásť až do slovnej vojny.

2. Osobné postrehy už znejú subjektívnejšie, sú naše, no stále viac hovoria o nás samotných ako o druhom. Keď ukazujeme na niekoho ukazovákom, ešte stále tri prsty ukazujú na nás. Napr.: dobre som ťa počul, som veľmi nahnevaná, som nesvoj pri spolupráci, unavuje ma meškanie…

3. Pri dedukcii, predkladáme vlastné závery, ktoré sú veľmi subjektívne, napr. si veľmi empatický, bolo tam veľa hudby, máš schopnosť byť vodcom, kde si sa túlal… Iný pohľad by mohol nielen kontrastovať, ale vojsť do otvoreného konfliktu, cítiť tu najmenej objektivity.

4. Fakty, údaje sú objektívne ukazatele, ktoré možno následne hodnotiť, už sa dostávame bližšie k pravde. Napr. prestávka trvala 10 minút, každý deň bola úloha, dnes boli dve úlohy, meškal si 5 minút… Niekedy som si zvykol robiť čiarky, koľko krát povie prednášajúci jedno slovo, aby som si udržal mentálnu pozornosť a nerušilo ma to. 125 krát si povedal slovo: vlastne. Je to vec, ktorá sa dá v zázname overiť, no a v budúcnosti sa môže buď človek odnaučiť toto slovo, alebo urobiť s týmto údajom čo len bude chcieť, je slobodný.

5. Asi najvhodnejšia a najťažšia spätná väzba je, keď položíme sprostredkujúce otázky. Sú veľmi príjemné, bez predsudkov, s pochopením a empatiou, a hlavne sú stimulujúce, vedú skôr k dosiahnutiu zmeny. Napr. Keď si si pripravoval prednášku, aký si mal cieľ?, Aký dôvod bol na vytvorenie dvojíc?, Prečo sme tancovali?… V otázke nesmie intonácia byť ironická, arogantná, nejde tu o investigatívne a na telo idúce otázky. Chceme druhej strane pomôcť, nie ju vyšetrovať.

Na to, aby sme pomohli druhému mať verdikt, osobný postreh, závery o jeho výkone je vhodné použiť najmä fakty a sprostredkujúce otázky.

Výzva: Skúste namiesto subjektívneho hodnotenia niekomu dať spätnú väzbu formou príjemnej otázky, určite sa obaja niečo zaujímavé dozviete.