Ak aj máš dobrý recept na pečenie, neznamená to ešte, že bude výsledok chutiť a pekne vyzerať. Je potrebné naučiť sa piecť a nie každý cukrár je svetová jednička. Veľa ľudí sa však uspokojí s kupovaním zákuskov, alebo iba so svojimi pokazencami. Ak máš dobrý recept, nemusí to ešte fungovať. Je potrebné skúšať. Podobne ako pri plávaní, postupne sa zlepšujeme. Ak netrénujeme, tak sa naše schopnosti oslabujú.

Najväčšie pravidlo dnešných čias je: Všetko vieme ovplyvniť myšlienkami. Úspech začína v tvojej mysli. Už Viktor Emanuel Frankl popísal svoje roky v koncentračnom tábore. Jediné čo mu nevedeli vziať bola jeho predstavivosť. A paradoxne, on sa stal šíriteľom nádeje aj pre svojich väzniteľov. Začali za ním prichádzať a prosiť ho o rady. Someň si na film Vykúpenie z väznice a malé geologické kladivko. Alebo na film Posledná pevnosť. Sila myšlienky dokáže prekonať aj múry väznice. Sloboda nie je len fyzická, voľnosť pohybu. Ide o slobodu myšlienok, a ich sila premôže viac ako ťažkoodenci.

Veľa ľudí myslí na to čoho sa obáva

Psychologické štúdie ukazujú, že niekedy až 90% našich vnútorných rozhovorov je negatívnych. Už v detstve sme sa učili: nesmieš, nerob, nedotýkaj sa, nepozeraj, nehovor, si zlý, … Ale až 98% problémov – našich negatívnych očakávaní sa nikdy nestane. A napriek tomu si myslíme, že sme vo väzení svojej mysle.

Veríme tomu, že sa to nedá. Keď je slon malý tak ho priviažu povrazom o kolík, nemôže sa pohnúť ďalej ako ho pustí povraz. Keď vyrastie, stále si myslí, že nemôže ísť ďalej. No teraz by už s ľahkosťou roztrhol svojimi silami povraz a vytrhol kolík. On si však pamätá svoje detstvo, kedy to nevedel. A tak ostáva uväznený. To, čo ho spútava už nie je reťaz, ale jeho pamäť.

Myslí na to, čo naozaj chceš, nie na problémy, starosti. Naprv potrebujeme vedieť, čo a nestarať sa ako. Ak silno chceš, to „ako“ príde postupne.

Priemerní ľudia myslia na to, čo nemôžu

Obviňujú za to svoje detstvo, rodičov, učiteľov, šéfa, partnera, deti… Majú tisíc výhovoriek a veľmi slabé prečo. Keď sme boli malí a niečo sme veľmi chceli, tak sme boli schopní zdvihnúť sa z postele aj o 4 ráno a bez budenia. Čo je taký silný dôvod, ktorý ťa zdvihne ráno z postele? Veľa ľudí hovorí, že miluje svoje povolanie, no na prácu každý nadáva. Komu sa chce ráno vstať z postele a s radosťou utekať do práce? Aj takí sa nájdu a verím, že medzi mojimi čitateľmi sú práve takíto.

Sme zasiahnutí epidémiou závisti

Nejde o to, že chceme mať to, čo má druhý, ale o to, že druhý má to, čo ja nemám. Vnútorne sme závislí nie na veci, ale na tom, že inému sa to podarilo a ešte keď bez námahy, uff. Závisť sa definuje aj ako smútok, sme smutní.

Základom je naše presvedčenie, že keď to získal druhý, my nemôžeme

Akoby bola pizza len pre jedného. On si zobral väčší kúsok. Ako v tom vtipe: Rozdeľte mi pizzu len na 4 časti, nie som dnes veľmi hladný. Máme pocit limitu, obmedzenia. Ako keby sme si myslieli, že nám sa už neujde z koláča.

Abba spieva: vítaz berie všetko, a my vieme, že víťaz je len jeden. Všetci predsa nemôžme byť víťazi a mať zlato. A tak aj šport nás oberá postupne o ilúzie úspechu. Úspech je len pre vyvolených, podeliť sa nedá, lebo sa nikomu neujde, všetci budú hladní. Je to však naozaj tak?